Na Rozsutec zo Štefanovej

Jedno ráno sme si zaumienili, že pokoríme nami nezdolaný vrchol v Malej Fatre, zvaný Rozsutec. Už dlho sme sa na neho chystali a tak sme pobalili batohy a šup, šup, vyrazili sme autíčkom smer Terchová - Štefanová. V Štefanovej sme sa vybrali smerom nahor, takmer rovno za nosom :). Po chvíľke na nás už aj vykúkal krásavec náš ale bol veeeeľmi ďaleko. Napriek tomu sme sa potešili, že ideme správnym smerom. Išli sme peknou dolinkou, ktorá nás postupne zaviedla meniacim sa lesom do krásnej sedielky, vlastne malou križovatkou turistických chodníkov,odkiaľ sme sa pomaly pozerali hore, hore, až do nebies ... na samom vrchole našich túr. Terén sa pomaličky menil najskôr na trávnaté schody, neskôr na suťové schody, ktoré sa miestami kľukatili na hrane hrebeňa a poskytli nám krásne pohľady na celú Malú Fatru. Videli sme Stoh, Chleb, Fatranský Kriváň, krásne sa nám otvorili výhľady dolu do údolia, ktorým sme prišli. Tesne pod vrcholom sa terén zmenil na takmer rovnaké lezenie, trochu náročnejšie ale nič, čo by nezvládol slovenské hôr znalý turista :). Niektoré úseky boli exponované, ale boli zabezpečené železnými reťazami, kramľami  alebo aj železným rebríkom sme absolvovali. Kto má rád lezenie, tu si príde na svoje :). Trošku sa nám nad hlavami zbiehala oblačnosť, bolo striedavo jasno a zamračené ale na turistiku veľmi dobré počasie. Na vrchol sme sa dostali úzkym chodníčkom, ktorý viedol po hrebení a veru sme boli radi, že je s nami aj chlap a naša kamarátka, ktorá má už čo to polezené. Podali pomocnú ruku a poradili kam položiť nôžku :). Po hrebeňovom zube sme sa dostali až na koniec skalného výbežku, čo bol aj vrchol Rozsutca. Na vrchole bolo celkom dosť ľudí ale tak príjemne .... Výhľady boli naozaj panoramatické, videli sme Malú Fatru, Chočské vrchy, Terchovú, asi aj Zázrivú ... no, bolo čo pozerať veru :) !. Po vrcholovej tekutej bodke (niektorí dostali povinne na odvahu) sme sa vydali ďalej smerom na Vyšné diery. Zostup do sedla medzi Rozsutcami bol dosť náročný, chodník bol tvorený skalnými úsekmi, ktoré boli tiež potrebné trochu zliezané a  nám menšieho vzrastu veru dali dosť dobre zabiť ale potom nasledovať sa prestriedalo s lesným porastom . Chodník lesom však tiež nebol nič, čo by bolo, bolo by na ňom hodne koreňov, bolo treba si dať pozor pod nohy. Okrem toho bol aj pomerne strmý a tak opatrnosti veru nebolo nikdy dosť. Nakoniec sme sa šťastne dostali dole do sedla, na zelenú lúčku. A tu už musím určiť, že čaro našej doby začalo trochu prchať ... zaľahli ho haldy turistov. Zbiehali sa tu neustále mení z rôznych smerov, bolo ich tu všade moc, čo by sme chápali, bol sviatok ale to, čo už sme nepochopili, boli sami papiere, kam len oko zablúdilo .... Doslova a do písmena verejne WC pod každým stromom okolo lúk v sedle. Nuž, čo na to povedať ... chybu musíme začať hľadať hlavne u seba. Niečo s tím treba robiť, toto sme ešte nikde nezažili a už sme čo to pochodili  .... Zo sedla sme sa po oddychu vydali smerom dolu, vynechali sme malý Rozsutec, nekonečne sa vlniaci ľudský mal na jeho vrchol nás dokonale odradiť. C.estou dole sme prešli peknú čistinku, zahliadli sme majestátneho jeleňa, ktorý sa ukryl v skalnej dutine pod Malým Rozstucom a vliezli sme do ... jamy levovej! To, čo sme zažili cestou dolu Hornými dierami, to bolo niečo ... neviem nájsť slová. Dolinka s kaňonmi je prenádherná ale tie davy ľudí naozaj v šetkých vekových typoch a obútených v plátenkách  ... to sa len tak nevidí. Nervózni oteckovia, ktorí nosia na rukách každé dieťa zvláštnosť po mokrých železných rebríkoch, plazili sa s nimi v náručí po klzkých skalách ... no, poviem vám, nikdy viac. Banovali sme, že sme si nevybrali inú zostupovú trasu ale nikto z nás nemal ani tušenia, čo sa v dierach v lete deje. Nuž, tak alebo onak, nakoniec sme došli ku lúke nad Dolnými dierami a stočili sme sa zase k nášmu východiskovému bodu, ku Štefanovej. Teraz už vieme, že si dal kúpiť aj inak, ak sa dá tím „turistov“ a le čo, po bitke je každý kapitán, však :). Takže nabudúce, v žiadnom prípade nezostupovať z Rozsutca cez diery ale pohľadať inú cestu, prípadne sa vrátiť nazad tou istou cestou !!! Dúfam, že si to zapamätám ak náhodou ešte niekedy ....

Túra na Rozsutec (odhliadnuc od jej poslednej časti Hornými dierami) bola krásna, veľmi pestrá a celkom aj náročná, čo sa týka pohybu v skalnom teréne. Nakoniec sme si príjemne nevybavili dali po pivku na parkovisku v Štefanovej a cestou domov kúpili a zjedli fajné zázrivské nite.